2. 11. 2009
bola som anjelom bez krídel
aj krvácajucim stromom..
mrtvým nebom,či riekou bez vody..
bola som nikto..
bola som nič..
stratená..v tejto zemeguli sveta..
tak nepotrebná.
2. 11. 2009
Dnes som mala chuť plakať. Kdesi uprostred zarasteného futbalového ihriska, s piatimi steblami trávy v ruke. Chcela som si tam sadnúť alebo ľahnúť, schúliť sa do čo najmenšieho klbôčka a plakať. Prišlo mi to ako to najprirodzenejšie, čo som v tej chvíli mohla spraviť, a predsa som to nespravila. Človek má vždy, teda takmer vždy, akýsi pud, každodenne pestovaný, ktorý ho už takmer podvedome núti zachovávať si „tvár“ a neutralizovať prisilné pocity. Vravím takmer, pretože sú chvíle, kedy je každý sám sebou, kedy všetky naučené pózy zmiznú a ostane to najzákladnejšie a najprirodzenejšie. Nie každý ma to šťastie túto svoju pravú tvár spoznať, nie každý má to šťastie túto svoji pravú tvár nespoznať.
2. 11. 2009
prepac za to ze si.............