Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


prepac mi za vsetko utrpenie ktore

2. 11. 2009
Dnes som mala chuť plakať. Kdesi uprostred zarasteného futbalového ihriska, s piatimi steblami trávy v ruke. Chcela som si tam sadnúť alebo ľahnúť, schúliť sa do čo najmenšieho klbôčka a plakať. Prišlo mi to ako to najprirodzenejšie, čo som v tej chvíli mohla spraviť, a predsa som to nespravila. Človek má vždy, teda takmer vždy, akýsi pud, každodenne pestovaný, ktorý ho už takmer podvedome núti zachovávať si „tvár“ a neutralizovať prisilné pocity. Vravím takmer, pretože sú chvíle, kedy je každý sám sebou, kedy všetky naučené pózy zmiznú a ostane to najzákladnejšie a najprirodzenejšie. Nie každý ma to šťastie túto svoju pravú tvár spoznať, nie každý má to šťastie túto svoji pravú tvár nespoznať. Dnes som ale chcela plakať, sčasti práve preto, lebo som to šťastie mala. Lebo som naivne a hlúpo verila, že niektoré veci sa dajú prekonať, vyliečiť, vymazať, zabudnúť, zrušiť. Ani neviem, prečo som si to vsugerovala. Bolo mi jasné, i teraz mi je jasné, že žiadne delete neexistuje, dokonca aj back space na tejto klávesnici chýba. Proste sa dá ísť len dopredu a všetko všetulinko ostáva zaznamenané. Možno sa dopíšem na ďalšiu stranu a tá predchádzajúca z monitora zmizne, no ešte vždy existuje tlačidlo pgup, takmer by som až povedala, že namiesto delete. A vtedy, presne vtedy, keď dochádzajú sily, ruka automaticky zablúdi k delete a stláča a stláča a všetko to, čo malo ostať skryté sa znova vynára a je jasné, že to nikdy nezmizlo. Ľudská psychika je zvláštna. Dokáže sa krásne pretvarovať sama pred sebou. Kadečo ukrýva, kadečo prekrýva, no keď už nevládze, ukáže sa v celej svojej kráse. Keď nemá viac síl bojovať so všetkými prízrakmi, ktoré na ňu útočia a ktoré ju mátajú. A možno aj hľadá nejakú vystretú ruku, a možno ju aj nachádza, a možno práve preto, aby od nej dostala len ďalšie facky. Stáva sa, život ide ďalej, niektoré polená sa dajú aj podliezť. A tak, ako sa masky strácajú, tak sa i nachádzajú. Stačí, keď ráno vyjde slnko (hoci aj pondelkové). Prepáč mi, že na Teba každý deň čakám, prepáč mi, že sa na Teba celé dni teším, prepáč mi, že o Tebe stále snívam, prepáč mi, že chcem byť občas s Tebou, prepáč mi, že mi často chýbaš, prepáč mi, že Ťa chcem držať, prepáč mi, že mi na Tebe záleží, prepáč mi, že nechcem, aby Ti bola zima, prepáč mi, že ma zaujíma, či nie si hladný, prepáč mi, že chcem vedieť, ako sa máš, prepáč mi, že chcem, aby Ti bolo dobre... Prepáč mi, že nie som iná, prepáč mi, že som smutná, keď nemôžem byť s Tebou, prepáč mi, že ma bolí, keď si ma nepritúliš, prepáč mi, že som zmätená, keď neprichádzaš, prepáč mi, že plačem, keď odchádzaš (aj keď Ty o tom nevieš), prepáč mi, že je to pre mňa také ťažké, prepáč mi, že nie som silnejšia... Viem, že som nedokonalá, tak mi prepáč, že Ťa ľúbim. repac mi za vsetko utrpenie ktore som ti v zivote sposobila.Ked mam byt naozaj uprimna,v zivote som nemala nkoho radsej ako teba.Cely moj zivot je ako zli vtip,bavila som sa tym ze som ublizovala druhym a teraz dosiel rad konecne i na mna stracam toho koho najviac lubim....TEBA!!!!!!
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

pravda

(smoliar, 30. 4. 2011 16:03)

Je to také pravdivé, že ma až mrazí, keď to čítam :(