Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


príbeh lasky

2. 11. 2009
Ja som zistil, že som o ničom. Skrátka a dobre, nie som pre túto dobu. Najlepšie by bolo ani nežiť. Celý môj život je o ničom. Opakujem sa, ale ja to neriešim. Ale je tu niečo, čo mi zachránilo všetky problémy v živote. Je to moja láska, veľmi ju ľúbim a napíšem vám príbeh ako sme sa spoznali. Cmuk. Bolo to ešte na strednej škole. Panebože, to bolo hrozné obdobie, ja som tam nič nezažil. Kamaráti na mňa kašľali, vlastne ja som ani žiadnych nemal, ale to ja neriešim, lebo začnem mať depresiu a pôjdem sa z toho opiť. Akoby povedala spisovateľka môjho srdca Evita, „Nerieš to.“ Ale aby som vás oboznámil s mojim príbehom, ktorý je najkrajší na svete. Viete, život je súťaž a môj príbeh lásky je krajší ako najkrajší príbeh z lások. Dokonca ani Paľo s Janou z Brava taký krásny príbeh nezažili. Bolo to na strednej škole a ja som sedel v šatni. Čítal som Ľudovíta Štúra a myslel na to. Neviem síce, čo „to“ znamenalo, ale ja to neriešim. Bol som tučný, alebo chudý a vlastne, čo je v tom za rozdiel. Veď je jedno ako vyzerám, dôležité je, aké mám srdce, nie? A keďže ja mám zdochnuté srdce, som pako a nerieš to! Išla po chodbe šatní, mali sme šatňu, číslo dverí 612. A ja som chodil na pokec. Škoda, že nemali v šatni wifi a rodičia (alebo akoby napísala Evita, fotrovci) mi nekúpili laptop. Kráčala po chodbe a ja som zacítil jej vôňu. Voňala tak pekne, že sa mi aj ten Ľudovít Štúr zapáčil. A tak som začal byť národovcom. Len nechápem prečo sa mi ľudia vysmievajú, že neviem gramatiku? Veď gramatika nemá s národom nič! Neriešte to! Kráčala po chodbe, voňala po žihľave, mala červený opasok a ryšavé vlasy. Ach, stále som sa na ňu pozeral ako na sochu. Dokonca som zavolal do rádia, aby sochu Stalina zrušili a postavili tam jej sochu. Ja som ale romantik! Ale osobne som jej to nemohol povedať. Viete prečo? Pretože, xixi, cmuk, pretože, ja to neriešim. Bola staršia, mala 18. Ale hneď som vedel, že to je iná liga. Bola na mňa až príliš dobrá a ja som vedel, že nemôžem získať jej srdce. Ale raz som zaplatil jej spolužiakom peniaze a pred ňou ich zbil. Keď už toto nie je láska, tak ja neviem čo. Strašne som ju chcel, strašne som po nej túžil. Srdce mi išlo vyskočiť, keď ju videlo. To bola láska, ale nemohol som nič robiť. Ale raz som šiel okolo nej a počul som ju ako hovorí, že rada chodí do čajovne. Tak som zavolal kamarátom, či tam niekedy nepôjdeme. Viete, oni na mňa mali čas. Už na mňa nekašľali. Už bolo všetko v poriadku. Dokonca sme sa dohodli, že sa stretneme v sobotu o piatej pri starej AIDE. Ale neskôr som si uvedomil, že keď ju ja zbalím (asi niekoho opäť zbijem, alebo zavolám svojej mamke), oni budú sušiť hubu! Preto som si povedal, že som chorý a nikam nejdem. „Kuci, kuci, Juro! Servus, ale dnes to nerieš, neprídem! Som chorý, kuci, kuci.“ Povedal som môjmu kamarátovi. „Dobre Martin, uzdrav sa a všetko bude dobre. Stretneme sa, keď sa budeš cítiť lepšie. Skoro sa uzdrav a potom sa ozvi.“ Povedal mi Juro a ja som mu zato poslal virtuálne cmuk. Viete, to som mu vlastne ani nezavolal, to som mu len napísal na ICQ. Na virtuálnej realite je toľko krásneho, koľko problémov sa tam dá vyriešiť. Slovami klasika, „neriešte to“. No ale ak sa chcete naučiť v živote klamať, začnite klamať svojich kamarátov. Ale oni sa na mňa teraz vykašľali! Ale to sú svine! Nevedia, že život sa točí okolo mňa? Prišiel som do čajovne, voňal som ešte lepšie ako ten vzduch tam. Oblial som sa žihľavou a ešte som mame ukradol orgovánovú vôňu a sestre levanduľu. Sadol som si do kresla a tváril sa ako boh Thór, potreboval som už len kladivo. „Dobrý deň, čo vám prinesiem?“ Spýtala sa ma čašníka a usmiala sa na mňa. „Zlato, nebaľ ma. Ja tu mám na veci inú ligu, potrebujem niečo vyriešiť.“ Povedal som. Ona sa na mňa pozrela, daroval som jej vreckovku. To bol tringelt, aby neplakala. Sedel som, teda, meditoval som a čakal. Nakoniec prišla. Bola nádherná, ešte som vám nepovedal ako sa volala, jej meno bolo krásne. Judita sa volala. Mala na sebe čiapku a tričko a dokonca vyzerala tak dobre ako ľudia na zastávke pražského metra Kačerov o 23.30. Pozrela sa na mňa a niečo v srdci mi hovorilo, aby som za ňou šiel. Sadla si inam a ja som šiel za ňou. Chcel som ju zaujať svojou nádhernou španielčinou a povedať jej niečo pekné. Sadol som si k nej a povedal. „Ja izučaju. Ja, teda, soy Tristan a ty tiene que Izolda.“ Povedal som jej. (Preklad vám nenapíšem, lebo sú to tri jazyky, slovenčina, ruština a španielčina.) „To je veľmi milé, to aby sme si dali nápoj lásky.“ Usmiala sa a ja som vedel, že jej srdce bije pre mňa. Cítil som sa ako King kong. „Ľúbiš ma, však?“ Usmial som sa na ňu a vybalil som to ako sa len dalo. No bolo to nádherné, cítil som ako sa jej oči dotýkajú mojej duše. Vždy som sa vyjadroval ako básnik. „Jasné, už som to dlho nemohla vydržať. Najprv som si ťa našla na pokeci, potom som zistila, že si z našej školy a preto ťa veľmi milujem.“ A dala mi pusu. Tá pusa bola najprv veľmi milá a potom sladká ako čučo. No a to je môj príbeh lásky. Najkrajší príbeh lásky, ktorý mi pomohol vyriešiť každú bolesť. Ale okrem nej nemám nikoho. Kamaráti sa na mňa úplne vykašľali, keď sa o nej dozvedeli. Závidia mi môj poklad, závidia mi moju lásku, ale nikto ma nesmie odrádzať. Je pre mňa niečo úžasné! Je to môj reflektor, ktorý mi svieti na cestu! Potom okrem kamarátov je to o ničom aj doma, lebo mama, oco a sestra ma nemajú radi. Vážne, prisahám! Sestra má 5 rokov, nemá prácu a chce odo mňa, aby som jej čítal rozprávku! Ale ja jej radšej dám facku! Mama chce odo mňa, aby som vyniesol kôš! Bože! Cmuk! Ona je taká hlupaňa, drzaňa a ešte keby tak bola Araňa, ona nevie, že keď je človek zamilovaný, tak nemôže ísť s košom? A oco? To je nemehlo! Niečo vám poviem, čo som ešte nikdy nikomu nepovedal! Ale on si umýva zuby! Je to nádherný príbeh lásky, veľmi som rád, že som našiel svoju Juditu. Je to môj poklad, chcem si ju vziať za ženu a chatovať s ňou po nociach!
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.