Láska tak trochu inak
2. 11. 2009
Ako „puberťáčka“ som mala veľa vysnívaných idolov. Neboli to žiadne populárne hviezdy, ale boli to ľudia z môjho okolia, ktorými som sa kamarátila. Bolo vždy na nich niečo, čo ma k nim priťahovalo (väčšinou ma nadchli ich vlastnosti, ale tak samozrejme aj ich fyzická krása). Z takýchto platonických, „puberťáckych“ lások som sa jedného pekného dňa „vyspala“. Mysliac si, že som už dosť „dospelá“ na nejaký reálny vzťah, som sa začala trápiť, že som škaredá, zlá, nikto ma nechce. Kamarátky v škole mali za sebou už nejaký ten vzťah a tom som ako nedospelá nedokázala pochopiť a v kútiku srdca som túžila po niečom podobnom.
Do mojich školáckych povinností prišiel „Rómeo“, do ktorého som sa takmer na prvý pohľad zaľúbila. Začali tažké časy. Kedže som osoba, ktorá si takého veci nosí dlho v kútiku svojho srdca, tak som sa začala trápiť. Trápenie bolo so začiatku slastné, keď som môjho vysnívaného pozorovala. Začala som sa kamarátiť s jeho partiou, chodiť tam, kde chodil on. Po čase, keď som zistila jednostrannosť tohto vzťahu, začalo kruté trápenie. (nikto o ničom nevedel). Môj úsmev sa zrazu zmenil na kamennú tvár, ale napriek všetkému som chcela len a len, aby bol šťastný – to jediné ma napĺňalo a posúvalo ďalej. Stali sme sa dobrými kamarátmi bez toho, aby vedel, že som tak doňho zaľúbená. Vtedy som si uvedomila, že som nielen zaľúbená, ale už ho mám rada. Tak, že som preňho dokázala žiť, všetkého sa vzdávať v prospech jeho, priať mu len a len to najlepšie. Po dvoch rokoch takejto „platonickej lásky“ som mu povedala, že ho mám rada a chcem, aby bol šťastný s kýmkoľvek. Nedokázal pochopiť, že mi ide o jeho šťastie a že nepozerám na to sebecky. On ku mne nič necítil (ani som sa nečudovala. Práve naopak, keby mi to zjedol aj s navijákom, nebola by som rada. Veď on si mňa vôbec nevšímal a tým ma ani nepoznal).
Čas plynul a on začal chodiť s jedným dievčaťom. Prvé momenty som ťažko prežívala. Potom som mu však priala, aj keď som videla, že tam nie je jeho šťastie. Napriek tomu, že chodil s dievčaťom, my sme sa neprestali kamarátiť. Čoraz viac sme trávili čas spolu, neskôr to bolo viac ako so svojou „Júliou“. Ja som už ho brala ako super kamaráta. Nakoniec sme ostávali spolu do noci vonku a rozprávali sa o všetkom. Nerozumela som tomu, ale zároveň mi bolo s ním báječne. Po takto dlhých presedených nociach ma začal spoznávať. Z kamarátstva sa začalo vytvárať priateľstvo. Ani vo sne ma nenapadlo, že jedného dňa si budeme pripíjať na našu spoločnú lásku. Bolo to v období, keď som to najmenej čakala. Začalo sa najkrajšie obdobie nášho života, zdieľali sme radosti, starosti, bôle,... Tešili sme sa z každého nového dňa, spoločného večera. V jeho rodine som bola vítaná s otvorenou náručou, on u nás úplne zapadol. Niečo neopísateľne nádherné nás spájalo a upevňovalo náš vzťah.
Ako v každom vzťahu sa neskôr začali objavovať malé nedokonalosti. Začali sme sa doberať, každý máme svoje chyby. Snažili sme sa riešiť ich cestou kompromisov, nie však všetko išlo po masle. Veľký problém bola moja veľavravnosť a jeho žiarlivosť. Tieto dve chyby boli kameňom všetkého úrazu. Ja som sa s každým dokázala rozprávať a to nemohol prežiť. Takto sme to asi pol roka sa snažili zmierniť tieto chyby. Potom po roku a pol sme sa rozišli.
Začalo sa ťažké obdobie. Zrazu človek si začne uvedomovať samotu, cíti sa akýsi zbytočný. Jedinou výhodou bolo, že v práci som sa naplno realizovala. Aj keď sme sa rozišli, obidvaja sme vedeli, že sa máme radi. Na meniny za mnou prišiel s ružou. Znovu sme si boli bližší. Potom som opäť cúvla. Prišli Vianoce, opäť sme sa obdarovali. Potom sme išli spolu aj na ples. Počas roka sme opäť mali k sebe veľakrát veľmi blízko. Ja som však vždy cúvla.
Rozhodla som sa ísť na vysokú školu, a to nemohol ani počuť. Učila som sa, ale opäť prišli obdobia nového ošiaľu. Rozumom som to vždy odmietla. Prišiel jún a ja som bola prijatá na vysokú školu. V septembri som nastúpila do školy. Začal sa pre mňa úplne iný život. Najprv som nevedela, kde mi hlava stojí. Potom som sa zorientovala. Myslela som si, že som našla toho naj vysnívaného princa (tiež prváka, s ktorým som sa už cez prázdniny poznala). Po mesiaci zuľúbenia, som zistila, že myslievam na moju starú lásku a že ho mám rada. Úplný koniec som dala Peťovi (prvák na VŠ), keď som zistila jeho náklanosť ku mne. Na narodeniny prišiel darček za mnou až do Bratislavy. Moja prvá láska mi doniesla darček. Ničomu som nerozumela. Veď sme sa ledva dokázali pozdraviť. Trvalo mi dosť dlho, kým som sa z toho opäť dostala. Domov som cez semester nechodila takmer vôbec, čím sa potvrdilo porekadlo (alebo príslovie – neviem presne čo to je) : „Čo oči nevidia, srdce nebolí!“ Pri všetkom učení a ľuďmi, ktorých mám rada som akosi naňho takmer vôbec nemyslela.
Je tomu už rok a pol ako skončila táto úžasná časť môjho života, ale mám to život pre sebou. Teraz však je zbytočné sa ľutovať, lamentovať, slová nepomôžu. Jediným lekárom je čas. Nezostáva mi nič iné len sa poučiť na svojich chybách a ísť ďalej. Tento vzťah mi otvoril oči a som zaň veľmi vďačná, aj keď to je mnohokrát ťažké zmieriť sa jeho nenaplnením.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.