Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LÁSKA NA PRVÝ POHĽAD EXISTUJE

2. 11. 2009
Veronika je mladé, samostatné a veľmi pekné dievča. Má dvatsať dva rokov a študuje jazyky. Práve sa vrátila z Írska, kde bola na prázdninách u svojho kamoša. Do konca prázdnin zostávajú ešte dva týždne a ona si chce oddýchnuť od všetkého v tichu svojho malého, ale pekného bytíku. Práve myslela na to, ako si napustí plnú vaňu a bude v nej relaxovať, keď na chodníku pred panelákom v ktorom býva uvidela krásne dievčatko sa bicyklovať. Na lavičke sedel asi dvatsať deväť, tridsať ročný chlap, ktorý mal rovnako blonďavé vlasy a rovnako modré oči, ako to dievčatko. Obidvaja na ňu hľadeli a ona hľadela na nich. Potom sa usmiala a vytiahla z tašky veľké, červené lízatko v tvare srdca a podala ho dievčatku. Dievčatko sa usmialo a zobralo si lízatko. "Ty tu bývaš?" Spýtala sa, lebo v dome poznala každého, ale toto dievčatko a toho chlapa tu ešte nevidela. "Bývam tu aj s ockom." Povedalo dievčatko a ukázalo na chlapa na lavičke. "To je tvoj ocko?" Dievčatko prikývlo. "A ako sa voláš?" "Barborka." "Teší ma Barborka, ja sa volám Veronika." Podávala dievčatku ruku a milo sa naňho usmievala. Chlap na lavičke sa na nich užasnuto pozeral. "Tak ja už idem, maj sa." Povedala a zamierila k vchodu. "Aj ty tu bývaš?" Zavolalo za ňou dievčatko. "Môžeš ma prísť hoci kedy navštíviť, bývam na piatom." Zakývala jej a vošla do domu. (Aký neobyčajný zjav.) Pomyslel si Barborkyn otec a otvoril si časopis. Mal pravdu: Veronika je naozaj neobyčajné zjavenie. Má ohnivo červené vlasy, siahajúce skoro po kolená a veľké zelené oči, ktoré menia farbu podľa jej nálady. Keď je veselá, sú jasnozelené, a keď je mrzutá, sú tmavé. Je neobyčajne krásna a rovnako milá. Je milá ku každému, či je to dieťa alebo dospelý, či je bohatý alebo chudobný. Ale, inak je to, obyčajné a jednoduché dievča, ako hoci ktoré iné. Okolo piatej popoludní jej prišli balíky, ktoré si sama poslala z Írska, aby nemusela to všetko vláčiť so sebou. Mala štyri obrovské krabice všetkého možného, od oblečenia a topánok, po plišové hračky. Jej Írsky priateľ je bohatý podnikateľ a kúpil jej všetko, čo sa jej zapáčilo, a ešte o mnoho viac. Doručiteľ práve vynášal krabice z výťahu, keď sa otvorili dvere na susednom byte. Z bytu vyšla Barborka s otcom. Keď uvideli tie obrovské krabice, začudovane zastali. Potom zbadali Veroniku a Barborka sa k nej rozbehla. Jej otec pokrčil plecami a pobral sa pomôcť s krabicami. "Čo máte v tých krabiciach toľko?" Spýtal sa Barborkyn otec, keď doručiteľ odišiel. "Len samé bežné veci." Usmiala sa Veronika. "Musím sa vám poďakovať, za vašu pomoc, bez vás by sme sa trápili s tými krabicami neviem do kedy." "Rád som pomohol, ale už musíme utekať, lebo nedostaneme chleba." "Ocko, ja tu chcem zostať! Chcem pomáhať vybalovať!" Prosíkala Barborka. "Nechajte ju tu, dám na ňu pozor, a ona mi pomôže s vybaľovaním." Ozvala sa Veronika skôr, ako mohol niečo odvetiť. "Tak dobre, zostaň keď tak chceš, ale buď dobrá!" Usmial sa a odišiel. Keď sa vrátil, našiel Barborku i s Veronikou na koberci sa hrať medzi vecami, ktoré porozhadzovali po celom byte. "Pane Bože, čo vy dve tu robíte?" Smial sa, keď mu Barborka utekala otvoriť dvere. "Ocko, poď sa pozrieť, čo mi dala moja kamoška!" Ťahala ho Barborka do kuchyne, kde na kuchyňskej stoličke bol položený taký veľký, hnedý maco, aká bola vysoká Barborka. Veronika vošla za nimi. "To nemôžete." Pozrel sa na ňu krútiac hlavou. "Čo nemôžem?" Nechápala Veronika. "Nemôžete jej predsa darovať takú drahú hračku." "Mňa to všetko nestálo ani korunu , a ja jej toho maca chcem dať." Povedala a zosmutnela. "Tak dobre, nech si ho teda vezme." Súhlasil, lebo nechcel, aby bola smutná. Veronike zasvietili oči. "Ja som sa vám ešte ani nepredstavila." Usmiala sa a podávala mu ruku. "Volám sa Veronika." "Ja som, Michal." Stisol jej srdečne ruku. "Pozývam vás na ovocnú šťavu." Povedala a vytiahla z chladničky veľkú flašu hustej, ovocnej šťavy. Potom jej ešte pomohol odniesť prázdne krabice do pivnice a odišli domov. Keď za nimi zatvorila dvere, vzdychla si a dala sa do odpratávania vecí, ktoré ležali rozhádzané po zemi. Na druhý deň ráno, práve vychádzala z kúpelne, keď začula tiché zaklopanie. Prehodila cez seba tenučký, skoro priesvitný župan a išla otvoriť. Vo dverách stála Barborka, ešte v nočnej košieľke. "Prišla som ti dať pusu na dobré ráno." Smiala sa a naťahovala k nej ručičky. Veronika ju zdvihla a dala jej veľkú pusu na líce. Malá ju objala okolo krku a vylepila jej dve cmukavé pusy. "Chcela som prísť ti dať pusu aj včera, na dobrú noc, ale ocko mi nedovolil." Hovorila malá, keď v tom začuli hlas jej otca. "Barborka, kde si?" Zjavil sa vo dverách. "To som si mohol myslieť." Tváril sa prísne, ale oči sa mu smiali. "Prišla som dať pusu, mojej kamarátke." Povedala malá, ešte stále obímajúc Veroniku. "Barborka poď, musíš sa poumývať a obliecť, a ešte si ani nepapala." Povedal a vykročil k nim. "Aj ty prídeš sa napapať, však?" Pozrela sa na ňu malá s rozžiarenými očami. "Ja sa tiež musím obliecť." Povedala jej potichu. "Ocko, aj Veronka k nám príde papať, však?" "Samozrejme, že príde." Povedal a natiahol ruky, aby ju zobral. Veronika mu ju podávala, lenže Barborke sa zamotali prsty do jej vlasov a jej sa vlasy uvolnili a rozsypali sa jej po chrbte. Potom, Barborkyn otec sa zachytil prstami do dierkovaného okraja jej župana, pod ktorým nemala nič a ten sa na nej rozviazal. Veronika očervenela, a rýchlo si župan zaviazala. On na ňu hodnú chvíľu rozpačito hľadel a potom sa ozval: "Poďte aspoň na kávu, ináč mi nedá pokoj." Usmiala sa a prikývla. "Najprv sa oblečiem." "Prídeš, však že prídeš?" Štebotala malá. "Počula si, že príde keď sa oblečie." Hovoril jej otec a odnášal ju dnu. Veronika vošla do bytu a cítila sa nesvoja. Nechcela tam ísť, hanbila sa, ale sľúbila to tej malej a sľuby sa majú plniť. Zobrala si kefu na vlasy a vyšla na balkón učesať sa. Potom si obliekla tenké, ružové šaty a z kuchyňskej linky vytiahla krabicu plnených keksov. Keď o chvíľu zazvonila pri dverách susedného bytu, počula ako jej Barborka uteká otvoriť. "Už ide Veronka, už ide Veronka!" Kričala a v zápätí sa dvere otvorili. "Poďte ďalej, ale veľmi sa neobzerajte, lebo som ešte nestihol upratať!" Usmieval sa Barborkyn otec. "Už si papala?" Spýtala sa Barborky. "Práve jej robím banánové mlieko." Odvetil jej otec. "Budeme papať spolu, dobre?" Usmiala sa Veronika a vošla s malou do kuchyne. Kávu už mala na stole, ešte sa z nej parilo. "Prosím vás, podáte mi nejakú mysu na tie keksy!" Pozrela sa na Michala, ktorý zjavne nevedel, čo má robiť. "Jasné!" Vyskočil a zobral z kuchynskej linky peknú, sklenennú mysu. Veronika zatiaľ vyšľahala Barborkyne banánové mlieko a preliala jej ho do pripravenej šálky. Potom jej naložila na tanierik kopec keksov a položila to pred ňu. Potom si zobrala aj sebe na tanierik a pozrela na Michala. "Dajte si, ku káve sú vinikajúce." Aj on si nabral na tanierik poriadny kopec a s chuťou sa do nich pustil. "Sú výborné." Usmial sa a odpil si z kávy. "Sú najlepšie na svete." Smiala sa Barborka a celé ústa mala zababrané od keksov aj od banánového mlieka. Dopili kávu, potom sa ešte chvíľu bavili a keď Barborka dojedla, Veronika jej poumývala tváričku a chystala sa odísť. Barborka sa rozplakala. "Nechoď ešte, zostaň s nami!" "Pozri sa, ty pomôžeš ockovi upratať byt, ja si pôjdem upratať svoj byt a potom, pôjdeme spolu von, dobre?" Zobrala ju na ruky a pobozkala ju na líčko. Barborka prestala plakať. "Ocko, ideme pratať!" Zavelila a otočila sa k nej. "Teraz ma daj dole, lebo mám robotu!" Veronika sa rozosmiala a položila ju na zem. Michal sa smial tiež a zdvihol svoju dcéru na ruky. "Takže, ty máš veľa roboty, hej?" "Počul si, že ti mám pomáhať, či nie?" Uškrnula sa a chytila otcovi nos. Veronika sa smiala, keď zatvárala za sebou dvere. Približne za hodinu jej Barborka búchala na dvere. "Už môžeme ísť, som hotová." Povedala dôležito, keď ju púšťala dnu. "Pomáhala si ockovi?" Smiala sa Veronika a naliala jej ovocnú šťavu. "Veď ti vravím, že áno!" Vzdychla si Barborka a odpila si zo šťavy. "Tak dobre, ideme ale najprv to musíme oznámiť tvojmu ockovi. Nestihla ani poriadne dopovedať, už jej zvonil pri dverách. Barborka utekala otvoriť. "Ja som to vedel, ty vôbec neposlúchaš!" Hneval sa Michal. "Nechcete ísť s nami?" Spýtala sa Veronika. "Rád by som, ale mám ešte nejakú prácu." "To nevadí, pôjdeme samé. Budeme sa hrať dole pred domom." Povedala a išla zobrať veľkú nafukovaciu loptu. Michal sa vrátil domov a Veronika s Barborkou nastúpili do výťahu. Asi po pol hodine vyšiel von aj Michal. Veronika s Barborkou sa hrali s loptou a mali dobrú náladu. Barborka práve hodila loptu Veronike, keď ho zbadali. "Pridáte sa?" Smiala sa Veronika a hodila mu loptu. Chytil ju a usmial sa. "Veľmi rád." A vrátil jej loptu. Ona ju hodila Barborke a hrali sa ďalej. Po ďalšej pol hodine, si Veronika išla sadnúť na lavičku. "Fu, som smedná." "Aj ja som smedná." Pricupitala k nej Barborka. "Aj ja by som si dal niečo na pitie." Prisadol si k nim Michal. "Tak ideme hore a dáme si dobrú ovocnú šťavu." Usmiala sa Veronika a vstala z lavičky. "Poďme!" Prikývol Michal a zdvihol Barborku vysoko do vzduchu. Práve chceli vojsť, keď z vchodu vychádzali nejaký ľudia. "Teta Nika, čo si nám priniesla?" Bežali k nej dvaja na vlas rovnaký chlapci. Mohli mať asi päť rokov a mali krátke, kučeravé vlasy, rovnako ako ich rodičia, ktorý išli za nimi. Veronika si k nim čupla a objala oboch chlapcov. "Niečo som vám priniesla, ale dostanete to iba vtedy, keď mi vaša mama povie, že ste boli dobrí." "Jasné že boli dobrí, ako vždy." Smiala sa ich mama a odtisla svojich synov, aby mohla objať Veroniku. "Kedy si prišla?" "Včera na obed." "Aj my sme včera prišli, ale neskoro večer." V tom si všimla Michala s Barborkou, ktorí stáli kúsok za Veronikou. "Á, vidím, že si sa už zoznámila s našim novým susedom." Usmiala sa a pustila ju. "To je moja Veronka!" Kričala Barborka a rozbehla sa k Veronike. Tá sa len usmiala a zobrala ju na ruky. "Jasné že je to tvoja Veronka." Smiala sa Veronikina kamarátka a pohladkala Barborku po vlasoch. "My sme sa už zoznámili, keď ste sa sem prisťahovali." Svoje slová adresovala Michalovi, ktorý jej prikývol. "Určite sa vám tu páči, však?" Smial sa jej manžel. Michal sa usmial. "No poďme banda, ideme!" Zavelila manželka a ťahala svojich synov preč. "Neskôr prinesiem darčeky!" Zakričala Veronika a vošli do domu. "Sú to tí najlepší ľudia na svete." Povedala vo výťahu. "Ale mňa ľúbiš, však?" Ozvala sa Barborka a silnejšie ju objala okolo krku. "Veď vieš, že ty si moja láska." Usmiala sa a pobozkala ju na čielko. Michal bol kvôli Barborke znepokojený. Jeho priateľka Viktória si ju nevedela získať za pol roka a toto dievča, si ju získalo za jediný okamih. Znepokojovalo ho aj to, že aj on sa tešil keď bol s ňou. "Poď, ideme uvariť obed!" Povedal Michal Barborke, keď dopili ovocnú šťavu. "Ideš s nami, však?" Obrátila sa k Veronike. "Miláčik, teraz nemôžem, idem navštíviť svoju mamku a ocka, vieš." "Prečo?" "Priniesla som im darčeky a idem im ich odniesť." "Aj ja chcem ísť s tebou!" "Barborka už stačilo!" Zasiahol jej otec. "Nech ide so mnou!" Pozrela na neho prosebne Veronika. "Moji rodičia sa potešia." Chvíľu na ňu hľadel, potom prikývol. "Odveziem vás, kde bývajú vaši rodičia?" "Rodičia bývajú na druhom konci mesta, ale nechcem, aby ste nás tam vozili." "Prečo?" Nechápal Michal. "Nechápali by to, mysleli by, že... zle by to pochopili." Povedala Veronika celá nesvoja. Pochopil a viac nenaliehal. Veronika nahádzala darčeky pre svojich rodičov a brata do tašky, upravila Barborku a zavolala taxík. Michal odišiel domov uvariť si niečo na obed.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.