Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Všetko sa raz skončí

2. 11. 2009
Bolo to neskoro v noci. Vonku snežilo .Sneh pokrýval všetko. Autá, strechy domov ,chodníky, stromy. Všetci už pravdepodobne spali. No na lavičke v mestskom parku sedela osamela žena či skôr dievča. Sneh jej padal do havraních vlasov a na čierny kabát. Nebyť jej anjelsky bielej tvári splývala by v tme. Jej modrosivé oči hľadeli kdesi do tmy. Čakala na niekoho? Nie. Iba sedela a premýšľala. Spomínala. Nemohla uveriť že to bolo tak dávno. Všetko sa stalo až neuveriteľne rýchlo a v hroznom zmätku. Čo teraz? Utiecť? Nie . Nemá kam ísť .Zabiť sa? Nie ona chce žiť ďalej. Má plán. Spomínať? Načo ? spomienky ju oslabujú. A ona musí byt silná. No nedá jej to stále sa vracia do nie tak dávnej minulosti spred niekoľkých hodín. ..bola doma .Len tak sedela a rozprávala zážitky z dnešného dňa svojmu 45 ročnému otcovi so zmyslom pre humor a nekonečnými poznámkami na svojho šéfa. V srdci jej prúdila radosť. Vždy bola rada keď jej otec mal pre ňu chvíľku času .Pracoval totiž ako policajt na mestskej policajnej stanici. Kamarátky je často hovorili že jej závidia jej bezstarostný život. Vždy sa pri tom pousmeje. Nič iné jej neostáva . Až do chvíle keď odpilo pol deviatej. Pamätá si to presne .Jej otec padol na zem a prestal dýchať .Oči sa jej tak rýchlo zaliali slzami že si to nestihla uvedomiť a stekali jej po lícach . Mala strach a kričala .Keď dorazila sanitka, dievča stalo pri okne hladiac na padajúce vločky. Nevnímala okolitý svet. Ostro si pamätá slová „Je nám to ľúto nestihli sme ho zachrániť". V tej chvíli mala pocit že sa jej zrútil cely svet . Slzy jej stekali po tvári. ....A teraz tu sedí. Sama. V tme. Na perách ma malý úsmev a v očiach jej horia plamienky .Pred očami ma stále obraz otca ležiaceho na dlážke. Strhla sa keď v diaľke začula zvuk sirény.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.