Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


smutnééé

2. 11. 2009
Kika väčšinou vstáva cez leto až okolo jedenástej hodiny. Ale dnes nie. Dnes bola hore už od ôsmej hodiny rána. Presnejšie 8. 43. Zobudila sa na zvonenie mobilu. Nie na budík. Na smsku. Stále tomu nemohla uveriť. Odosielateľom tejto správy bol „MILÁČIK“. Nervózne sa prechádzala po byte a po tvári jej stekali slzy. Stále dookola si čítala tie slová: „Je koniec! MILUJEM ŤA!.......“ Nechápala. Napíše jej, že je koniec no zároveň, že ju miluje! Prečo? Snažila sa mu dovolať ale márne. Mal vypnutý mobil. Keby aspoň vedela čo sa deje. Ale z ničoho nič. V poslednom čase sa síce správal dosť divne, ale nikdy k nej nebol odmeraný. Naopak. Cítila z neho ešte väčšiu lásku než kedykoľvek predtým. Už to nemohla vydržať. Vyšla z domu bez toho aby niekomu povedala kam ide. Bez raňajok, bez úsmevu. Nechala za sebou len smútok a slzy. Kráčala po ceste rovno k nemu domov. No nikto tam nebol. Smutná zašla do parku kde boli včera. Vtedy bolo ešte všetko v poriadku. Dúfajúc, že ho tam stretne si sadla na lavičku k jazeru a smutne pozorovala vlnky na jazere. Sedela tam už takmer štyri hodiny. Stále nič. Prechádzali tadiaľ samý zvláštny ľudia, plný radosti a optimizmu. Po ďalších štyroch hodín sa pobrala domov. Ľahla si do postele a zaspala. Celý deň nič nejedla, len plakala a to ju vyťažilo. Ráno sa zobudila o deviatej. Keď sa išla do kúpelky umyť, odpadla. Prebrala sa v divnej bledej miestnosti napojená na infúziu. Došlo jej to. Bola v nemocnici. Nenávidela nemocnice....... Pondelok ráno 8. 50. Alex sa stále prechádzal po nemocničnej izbe. Nervózny. Stále rozmýšľal či urobil dobre, že Kike poslal takú správu. Ale bolo to asi najmúdrejšie čo mohol urobiť. Nemôže s ňou byť, keď má zomrieť.....Vypol si mobil aby sa mu nemohla dovolať. Už ju dobre poznal. Bude sa s ním chcieť spojiť. Už pomaly sa mu tlačili slzy do očí pri rozmýšľaní nad Kikou, keď si ho konečne zavolal doktor do vnútra. Vošiel do miestnosti plnej obrazov na zelenej stene. Celé to na neho pôsobilo tak nostalgicky. Necítil sa dobre. Dnes mali byť výsledky. Cítil, že sú pozitívne. Že má rakovinu. Všetko tomu nasvedčovalo. No doktorovi sa to nepozdávalo. Stále mu nešlo do hlavy ako chlapec, ktorý vyzerá tak zdravý a nemá žiadne problémy by mal mať tak vážnu chorobu. Dohodli sa, že príde opäť zajtra na ďalšie testy. Už ich bolo dosť. Mal ich plné zuby. Ale nič nenarobí, musí ich podstúpiť. S rodičmi sa pobral domov, kde si ľahol do postele a dúfal, že to budú jeho posledné. Už ho nebavilo ako do neho pichajú ihly. Ďalší deň kráčal po nemocničnej izbe. V mysli mu zneli stále len spomienky na Kiku. Tak veľmi ju miluje a tak veľmi jej ubližuje. Chcel byť s ňou ešte naposledy ju objať a pobozkať. Povedať jej, že ju miluje. Zrazu ju zazrel. V jednej izbe. Ležala tam a smutne sa dívala smerom k oknu. Ale čo tu robí? Dúfajúc, že jej nie je nič vážne sa rozhodol bez váhania vstúpiť do izby....... „Kika, čo tu robíš?“ vyhŕkol Alex stojac medzi dvermi. „Prosím?“ otočila sa Kika a neveriac svojím očiam, dívala sa na neho. Na svojho Alexa. „Čo robíš v nemocnici?“ zopakoval otázku. „A to je všetko? spýtala sa ho. „To je všetko čo mi povieš? Čo tu robím? Prečo si to urobil? Prečo si mi poslala tú správu? Nerozumiem tomu. Nechal si ma ale pritom ma miluješ? Prečo? Prečo mi klameš, že ma miluješ?“ spytovala sa Kika a slzy jej stekali po tvári. „Neklamem. Ja ťa naozaj milujem.“ „Neverím. Tak potom prečo?“ Chceš to vedieť? Pretože som chorý. Mám asi rakovinu. A nechcel som aby si sa trápila aj ty. Stačí, že sa musím trápiť ja, že ťa stratím.“ „Ale mňa nestratíš. Ja ťa milujem a chcem byť s tebou. A neverím, že máš rakovinu, veď si zdravý. To musí byť nejaký omyl. To nemôže byť pravda.“ „Kiežby.“ povedal a otočil sa. Odchádzal preč aj napriek tomu, že Kika na neho kričala. Síce sa nedozvedel prečo tu je ale musel odísť. Nezvládol by to. Namieril si to rovno za doktorom. Po hodinovom čakaní ho zavolal dnu. Urobil mu niekoľko testov a zo všetkých vyplývalo, že je zdravý. Žiadne známky rakoviny. Doktor tomu nerozumel a tak si znova poprezeral všetky údaje v karte. Alex ho pozoroval ako sa mračí čoraz viac a viac. Nakoniec sa doktor pozrel na Alexa a s úsmevom sa mu ospravedlnil. Bol to omyl. Niekto omylom vymenil karty. Alex bol úplne zdravý. šťastný no zároveň smutný sa ponáhľal chodbou za Kikou. Cestou stretol v bufete jej rodičov. Rozprávali sa o Kike. Konečne už vie prečo tu leží. „Prečo si nejedla celý deň?“ vošiel do izby kde Kika ležala a starostlivo sa na ňu pozrel. „Prosím? Ako to vieš? A čo tu robíš?“ „Počul som tvojich rodičov. Tak prečo?“ „Kvôli tebe, nie je to jasné? Napísal si mi tú smsku. Odišla som von hľadať ťa. 8 hodín som sedela v parku a keď som sa vrátila domov ľahla som si do postele. Ráno som odpadla.“ znova jej začali tiecť slzy. „Milujem ťa a toto už viac prosím nerob.“ silno ju objal a ona nechápala. Do ucha jej pošepkal „Mala si pravdu. Bol to omyl. Som zdravý a nič mi nebráni v tom, aby som bol s tebou. Odpusť mi to prosím. Milujem ťa.“ „Aj ja ťa milujem.“ cez slzy ho pobozkala a tuho objatie opätovala.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

krádež

(sasha nex, 20. 1. 2013 13:41)

a vymaž tento príbeh, nepatrí ti!!! a do budúcna, nekopíruj cudzie veci a ak tak spravíš aspoň napíš, kde si ich našla a od koho sú, tak aspoň neporušíš autorské práva!!!

krádež

(sasha nex, 20. 1. 2013 13:35)

dúfam, že keď sa tu popozerám, nenájdem tu viac svojich poviedok

krádež

(sasha nex, 20. 1. 2013 13:31)

ale tento príbeh nie je tvoj ale je môj, neviem z akých autorských práv ho tu zverejňuješ!!!