Niekedy by som si priala
2. 11. 2009
Niekedy by som si priala, aby som sa ti mohla pozrieť do očí bez toho, aby som vedela, že mi klameš. Priala by som si, aby som ťa prestala milovať a začala ťa nenávidieť za to, že si klamár a podvodník. Ale v tvojich očiach vidím lásku. Tak mi povedz, prečo mi klameš? kričí moje srdce, ale ty ho nepočuješ.
Každý deň, keď vstanem si hovorím, že to musí skončiť, že to ďalej nejde. Ale keď ťa zbadám, moje srdce začne rýchlo biť a ja viem, že to čo som hovorila, nedokážem spraviť. Na to ťa veľmi milujem.
Pamätám si na jeden deň, kedy si mi skutočne ublížil a ja som si priala, aby som umlčala svoje srdce a nechala ťa .
Zomrela mi babička a ty si mi sľúbil, že prídeš na pohreb ma podporiť. Sľúbil si mi, že tento raz ma nesklameš, že skutočne prídeš. Vravel si, aby som ti dala poslednú šancu.
Skončil pohreb a teba nikde. Čakala som. Pol hodinu, hodinu, dve, tri. Ďalej som nevládala čakať. V slzách som kráčala do nášho bytu a po príchode som si ľahla na posteľ a objímala som vankúš namiesto teba. Plakala som, plakala a snažila som sa nemyslieť na to, že obyčajný hajzel. Tak veľmi som sa snažila nemyslieť na tú bolesť, ktorá mi za živa ničila.
Po hodine, čo som sa konečne upokojila, som začula v zámku kľúče. Prišiel si a bežal si do spálne. Zastavil si v dverách a pozeral si na mňa tým svojim vinným pohľadom.
,,Ach bože, Leni, je mi to ľúto.“ Podišiel si ku mne a chcel si ma pohladil. Bolesť v mojom srdci sa premenil na hnev a ja som sa odtiahla od teba.
,,Ľúto?! Tak tebe je to ľúto?“ schytila som vankúš a hodila som ho do teba, sna.
,,Tebe je to ľúto? Bože, Peťo, dnes som bola na pohrebe. Na pohrebe! Sľúbil si, že prídeš, sľúbil si mi, že ma podporíš. Neprišiel si a ja som ťa ako nejaká krava čakala tri hodiny!“ kričala som a slzy sa mi opäť padali po tvári. Chcela som kričať, chcela dom ťa udrieť, ale nevládala som. Podišiel si ku mne a objal si ma.
,,Odpusť mi, prosím. Odpusť.“ Šepkal si mi do ucha.
,,Ja viem, máš to so mnou ťažké....ale ja sa liečim. Vážne. Viem, že som chronický klamár, ale kvôli tebe sa zmením, sľubujem. Vyliečim sa.“
Šepkal si mi a ja som nemohla uveriť, že ti verím. Nevyliečiteľnému klamárovi.
a ten krátky čas, čo sa „poznáme“ sme toho zažili veľa. Prežívaš moje malé víťazstvá a prehry spolu so mnou. Viem, že kedykoľvek sa potrebujem vyrozprávať, vždy ma vypočuješ (prečítaš si ,čo píšem ). Tešil si sa so mnou, keď som sa „bláznivo zamilovala“. Po čase som zistila, že to bol len klam. Mala som zlomené srdce a Ty si bol v tých ťažkých chvíľach pri mne, aj keď len virtuálne. Stále dokola som ti o tom písala a Ty si ma upokojoval. Máš to so mnou ťažké, keď si stále „meliem“ svoje. Obdivujem Tvoju trpezlivosť . Si tu pre mňa vždy a ja som Ti za to vďačná. Viem, že to nečakáš, ale aj tak...
To „gesto“, ktoré si urobil tento týždeň ti nikdy nezabudnem. To pre mňa ešte nikto neurobil.
Chcela by som Ťa spoznať osobne, ale vždy, keď som sa Ti to pokúsila navrhnúť, odmietol si.
O tomto článku som Ti nepovedala zámerne, počkám, kým ho sám nájdeš a spoznáš sa v ňom. Prajem Ti touto cestou krásne Vianoce! Som rada, že Ťa mám a dúfam, že sa naše kamarátstvo bude naďalej rozvíjať a raz sa predsa len stretneme.
Možno, keď Ťa týmto tak naštvem, že mi budeš chcieť „vykrútiť krk“. Veď si o to koledujem... ;)